KOLEKCIA OBRAZOV "SEBALÁSKA"
SEBALÁSKA A MEDZI TÝM, KÝM SME, A TÝM, KÝM SA SNAŽÍME BYŤ.
Byť sám sebou sa v dnešnom svete stáva čoraz väčšou výzvou. Žijeme v spoločnosti, ktorá od nás neustále očakáva výkon, dokonalosť, prispôsobivosť a napĺňanie rôznych spoločenských rolí. Sme vystavení predstavám o tom, ako by sme mali vyzerať, správať sa, pracovať, cítiť či žiť. V snahe zapadnúť, byť prijatí a naplniť očakávania okolia často postupne strácame kontakt s vlastnou podstatou. Meníme sa, potláčame svoje prirodzené prejavy a niekedy sa dokonca vzdávame častí seba v túžbe stať sa niekým iným.
Práve tento vnútorný rozpor je ústrednou témou mojej umeleckej tvorby. Sebalásku vo svojich obrazoch stvárňujem prostredníctvom rastlín, živých, prirodzených foriem, ktoré sa pod vplyvom okolitého prostredia, vonkajších očakávaní a vlastnej túžby po premene menia na nové, často nečakané podoby. Ich pôvodný tvar sa deformuje, prispôsobuje a pretvára, akoby sa snažili nájsť svoje miesto vo svete, ktorý im neustále naznačuje, aké by mali byť.

Tieto premeny vnímam ako metaforu človeka, ktorý sa postupne vzďaľuje sám sebe. Kde sa končí prirodzený rast a začína prispôsobovanie? Kedy sa meníme preto, že sami túžime rásť, a kedy preto, že máme pocit, že takí, akí sme, nestačíme? Moje obrazy otvárajú priestor na zamyslenie sa nad tým, čo sa stane s našou autenticitou, keď ju neustále formujú očakávania druhých.
Sebaláska pre mňa neznamená túžbu po dokonalej podobe, ale odvahu prijať tú vlastnú. Aj s jej nedokonalosťami, zvláštnosťami a prirodzeným vývojom. Možno totiž nemusíme neustále dorastať do predstáv niekoho iného. Možno sa potrebujeme len znovu naučiť rásť smerom k sebe.
Rastlinné formy sa v obrazoch navzájom prelínajú, zrastajú a vytvárajú nové, často nejednoznačné celky. Toto splývanie symbolizuje proces formovania osobnosti pod vplyvom vonkajšieho prostredia, spoločenských očakávaní a medziľudských vzťahov. Jednotlivé rastliny postupne strácajú svoje jasne definované hranice, čím odkazujú na situácie, v ktorých človek potláča vlastné potreby a prispôsobuje sa predstavám druhých. Prostredníctvom organických štruktúr a prírodných motívov skúmam napätie medzi túžbou po spolupatričnosti a potrebou zachovať si vlastnú autenticitu.
Sebaláska sa v mojich dielach objavuje ako proces opätovného nachádzania vlastných hraníc, uvedomenia si vlastnej hodnoty a prijatia jedinečnosti, ktorá nemusí byť podmienená očakávaniami okolia.
V dielach venovaných sebaláske často pracujem s ružovou farbou, ktorá je už od detstva spoločensky spájaná s dievčatami, rovnako ako modrá s chlapcami. Tieto farebné stereotypy vnímam ako jeden z prvých spôsobov, akým nám spoločnosť začína určovať, kým by sme mali byť. Výberom ružovej farby preto jemne poukazujem na zaužívané rodové očakávania, ktoré nás sprevádzajú od detstva a postupne formujú naše vnímanie vlastnej identity. Zároveň sa pýtam, do akej miery sú naše preferencie a predstavy o sebe skutočne naše a do akej miery sú výsledkom prostredia, v ktorom vyrastáme?

Ľalia a fialka sa v obraze prestávajú odlišovať. Ich tvary, farby a línie sa prelínajú do jedného spoločného bytia, v ktorom už nie je jasné, kde končí jedna a začína druhá. Stávajú sa metaforou ľudí bez pevných hraníc. Ľudí, ktorí sa neustále prispôsobujú svojmu okoliu v túžbe po prijatí, spolupatričnosti a láske. Ich splývanie je zároveň krásne aj znepokojujúce. Prináša blízkosť, no za cenu postupného rozpúšťania vlastnej identity. Kvety sa navzájom obohacujú, ale zároveň strácajú časť svojej jedinečnosti. Obraz tak otvára otázku, koľko zo seba sme ochotní odovzdať, aby sme patrili niekam, kde túžime byť milovaní.
Umelecké dielo zobrazuje imaginárny botanický hybrid, organizmus vzniknutý spojením ľalie a gerbery. Ani jedna z nich však nie je úplne sama sebou. Ľalia túži po jednoduchosti a prijatí gerbery, zatiaľ čo gerbera obdivuje eleganciu a vznešenosť ľalie. V snahe priblížiť sa ideálu tej druhej postupne strácajú vlastné hranice a splývajú do jedného krehkého organizmu.



Dielo zachytáva krehký, no znepokojujúci moment, keď sa ľalia začína meniť na iný kvet. Nie je to na podnet z vlastnej túžby, ale pod tlakom očakávaní okolia. Ružové obrysy naznačujú neviditeľné hranice, do ktorých sa kvet snaží zapadnúť, hoci do nich nepatrí. Premena tu nie je rastom, ale vzdialením sa od vlastnej podstaty.


Ľalia sa v obraze prelína s cudzou kvetinou macošky, pomaly stráca vlastné kontúry. Podlieha túžbe premeniť sa na niečo iné, jemnejšie, prijateľnejšie, milovanejšie. V jej rozštiepenej identite sa mieša obdiv aj sebazapretie, akoby vlastná podstata prestávala byť dosť.

Ružové línie pripomínajú vnútorné mapy mysle, chaotické spojenia medzi sebaprijatím a neustálou potrebou uniknúť zo seba samej. Premena sa odohráva potichu, takmer bolestivo, nie ako zrod nového bytia, ale ako pomalé miznutie vlastnej identity.
V obraze je opäť znázornená roztrieštenosť rastlín, ktorú som vyjadrila priznanými a jasnými hranicami akejsi pomyselnej skladačky.


Rumanček, symbol prirodzenej jednoduchosti a krásy, sa v tomto diele mení na svoju zdeformovanú podobu. V snahe byť vyšší, výraznejší a „lepší“ než ostatné rumančeky prestáva rásť prirodzene. Jeho kvet sa predlžuje a stráca svoju pôvodnú harmóniu, stáva sa obrazom človeka, ktorý svoju hodnotu neustále odvodzuje od porovnávania s ostatnými. Deformácia kvetu symbolizuje nedostatok sebalásky, ktorý vedie k potrebe vynikať za každú cenu. Namiesto prijatia vlastnej prirodzenosti sa rastlina podriaďuje predstave, že hodnotu má iba to, čo je väčšie, vyššie a nápadnejšie. Čím viac sa snaží prekonať svoje okolie, tým viac stráca sám seba.


Rumanček je v tomto obraze metaforou človeka, ktorý postupne stráca kontakt so svojou prirodzenosťou. Jeho jemnosť a krehkosť sa premieňajú pod tlakom prostredia, názorov a očakávaní okolia. Kvety, ktoré by mali symbolizovať prirodzenosť a jednoduchosť, prerastajú do neprirodzenej podoby.

Sebaláska je dôležitou súčasťou nášho života a cestou k prijatiu vlastnej jedinečnosti. Každý z nás je iný, každý rastie vlastným tempom a práve v tejto rozmanitosti spočíva naša krása. Nemusíme sa neustále meniť, prispôsobovať ani usilovať o neprirodzenú dokonalosť, aby sme boli dosť dobrí. Možno je najdôležitejšie dovoliť si byť tým, kým skutočne sme, a naučiť sa milovať aj svoju nedokonalosť. Veď tak ako neexistujú dve úplne rovnaké rastliny, neexistujú ani dvaja rovnakí ľudia.
Mgr. art. Jana Michalovičová - 0915 899 141 - jana@michalovic.sk



Komentáre